Paradoxom formálnej rovnosti žien a mužov je, že tie isté ekonomické možnosti, ktoré umožňujú ženám žiť nezávisle a vyberať si partnerstvá, sú súčasne hlavnou motiváciou pre páchanie nátlakovej kontroly. Keďže ženy sú dnes aspoň formálne mužom rovnejšie než kedykoľvek predtým a nedajú sa obmedzovať normami “tradičného“ manželstva”, muži, ktorí majú v úmysle podriadiť si ich, rozšírili svoj repertoár taktík tak, aby ich udržali v podriadenom postavení a zachovali si svoje privilégiá. V dôsledku toho je mnoho žien uväznených v osobnom živote vo vzťahoch s mužmi, pretože problém nerovnosti a nerovnováhy moci v nich pretrváva, ako aj preto, že zásahy na zastavenie násilia na ženách sú zväčša neúčinné.
Donucovacia kontrola podvracia proces dosahovania rovnosti a nezávislého napĺňania životov žien vo verejnom aj v osobnom živote podľa vlastného sebaurčenia. Výsledkom konfliktu, ktorý vznikol, keď sa ženy pokúsili vyrovnať svoje nerovnocenné postavenie voči mužom je, že sa preniesol do osobného života s mužmi v podobe diskriminácie a útlaku, ako kompenzácia straty privilégií zo strany mužov. Zhrnuté, nové ekonomické, sociálne a politické príležitosti pre ženy v 60., 70. a 80. rokoch 20. storočia vytvorili nový typ nerovnosti v ich osobnom živote a nátlaková kontrola sa stala novou sociálnou realitou v ich životoch. Napriek formálnemu zdaniu rovnosti medzi mužmi a ženami stále pretrvávajú mnohé nerovnosti, ktoré umožňujú značnej populácii mužov, aby v osobnom živote na úrovni domácnosti udržiavali veľkú časť žien ako virtuálnych väzňov, o čom si môžete viac prečítať tu.
Pokiaľ bola tradičná rodová hierarchia stabilná, nebolo potrebné kontrolovať vzťahy v súkromnom živote. Koncom devätnásteho storočia sa však tieto tradičné hierarchie rozpadli, najmä v dôsledku pokroku kapitalizmu, demokracie a organizovaného ženského hnutia, a v spoločnosti sa čoraz viac investovalo do žien ako pracovníčok, spotrebiteliek a občianok. Ženy sa dostávali zo sféry nespochybniteľnej mužskej kontroly v osobnom živote, ale poskytovala sa im len malá ochrana pred nevyhnutnou odvetou. Násilie poskytlo mužom alternatívu k rovnoprávnosti, spôsob, ako zabrániť ženám, aby sa rovnosť preniesla aj do ich súkromných životov a vzťahov. Po roku 1960 prístup žien k zdrojom dosiahol bod zlomu, keď už násilie nestačilo na vynútenie ich závislosti od jednotlivých mužov. Najmä po roku 1970, keď sa ženy presadili na trhu, ich už nebolo možné natoľko obmedziť v manželskom priestore len prostredníctvom fyzického násilia.
V deväťdesiatych rokoch 20. storočia dokonca aj najzarytejší obhajcovia ideálov voľného trhu opakovali obavy, že ak sa ženám umožní prijať individualizmus, ktorý je základom demokracie a kapitalizmu, na rovnakej úrovni ako muži, rodinný život sa rozpadne a zrúti sa tým dovtedajšia hierarchia medzi mužmi a ženami. Tieto obavy boli oprávnené.
Bez ohľadu na to, či je nátlaková kontrola úplne novým fenoménom, jej široké nasadenie je dnes po novom určené na potlačenie nových slobôd a možností nezávislosti žien, na vylúčenie vyjednávania o organizácii, rozsahu a podstate aktivít žien v domácnosti a okolo nej, na zabránenie ich prístupu k podpore, na uzavretie priestoru, v ktorom môžu kriticky uvažovať o svojom živote, a na opätovné zavedenie zastaraných foriem závislosti a osobnej služby prostredníctvom mikromanažmentu zavádzania stereotypných rodových rolí.
Nátlaková kontrola je „rodovo podmienená“. Zneužívajúci a násilný partner získava mocenskú výhodu z privilégií, ktoré si muži nárokujú len preto, že sú muži. Medzi hlavné dôsledky nátlakovej kontroly patrí podkopanie rovnosti, slobody a dôstojnosti žien, ktoré sú základnými ľudskými právami. Prirodzeným očakávaním výsledku dosiahnutia nového významu žien v hospodárskom, politickom, kultúrnom a verejnom živote by bolo, že ich vzťahy s mužmi a usporiadanie ich životov budú reflektovať túto situáciu v podobe zmeny v osobnom živote. Nestalo sa tak. Mnohí muži namiesto toho zareagovali nátlakovou kontrolou, teda obranou ich tradičných privilégií. Ženy sú zraniteľné tak voči taktikám mužov, ktoré sú zamerané na využívanie zdrojov, ktoré ženám vyplývajú z ich novonadobudnutej rovnoprávnosti – napríklad branie peňazí, ktoré zarobia, alebo využívanie ich vzdelania, právnych zručností alebo prístupu k sociálnym médiám či kybernetickým technológiám.
Zamestnané ženy, ktoré musia pracovať aj na „druhú zmenu“, uvádzajú oveľa vyššiu mieru úzkosti ako ženy, ktoré nie sú zamestnané, viac zdravotných problémov a oveľa väčšiu mieru nesúhlasu s privilégiami mužov vo všeobecnosti alebo svojich partnerov ako ženy v minulosti. Aj keď domáce práce zostávajú kľúčovým miestom vykorisťovania žien a stresu, už nie sú ústredným bodom toho, odkiaľ ženy odvodzujú svoju identitu. Práve toto “stratené spojenie” medzi postavením ženy, domácou prácou a závislosťou od muža je cieľom nátlakovej kontroly, prostredníctvom ktorej sa má obnoviť. Keď sa ženy snažili o prechod od „domácej“ identity zakotvenej v rodine, manželovi a domácnosti k novej „sociálnej identite“ zakotvenej v ich zamestnateľnosti a získavaní a využívaní vlastných zdrojov (napr. zárobku), mnohí muži sa snažili zvládnuť vzniknuté napätie násilím v nádeji, že udržia oboje – zdroje, ktoré ženy prinášajú zo svojej práce, ako aj sústredenie sa žien na servis pre nich pokračovaním v neplatenej službe.
Premena žien z osobných slúžok mužov na spoločenskú pracovnú silu je rozhodujúcim momentom ľudského pokroku, a to aj preto, že vnáša do procesu vývoja obrovskú masu ich tvorivých schopností, čím sa podstatne znižuje celkové bremeno žien v rámci prác, ktoré predtým vykonávali bezplatne v prospech mužov. Socializácia ženskej práce zvyšuje nezávislosť žien v osobnom živote, a tým aj potenciál vytvárať skutočne rovnocenné partnerstvá. Z evolučného hľadiska tento potenciál spečatil osud nátlakovej kontroly.
V mene udržania tradičných mužských privilégií potláča nátlaková kontrola potenciál žien a nastolenie rovnoprávnosti pre obe pohlavia: muži sa snažia na novo rekonštruovať zvnútra vzťahov rigiditu svojej moci a kontroly, ktoré boli bežnou súčasťou mnohých vzťahov. Každá domácnosť a každý vzťah riadený nátlakovou kontrolou sa stáva miniatúrnym tradičným patriarchátom s vlastným vzorcom pravidiel a noriem, rituálov úcty, spôsobov presadzovania, sankcií a pre ženy zakázaných miest, ktoré sú časti mužov cudzie a nezodpovedajú ich predstave o dominancii vo vzťahoch a vo verejnom živote.
Výsledkom je, že v súčasnosti proti sebe pôsobia dve sily – a to tak v súkromnom, ako aj vo verejnom živote žien. Ženy chcú naplno využívať príležitosti, ktoré majú – vrátane mobility, prístupu k vzdelaniu, vlastným zdrojom, ktoré zarobia, autonómneho rozhodovania, sebarealizácii v zamestnaní a vo verejnom priestore, ekonomickej nezávislostí atď., zatiaľ čo časť mužov sa snaží všetko toto obmedziť a kontrolovať, pretože sú presvedčení, že to ohrozuje ich mužskú autoritu a privilégiá. Z toho dôvodu chcú naďalej obmedzovať a regulovať životné príležitosti a zdroje žien. Pri nátlakovej kontrole prebieha tento proces prostredníctvom súbežného uplatňovania viacerých taktík. Niekedy sa využíva sila na vynútenie poslušnosti a v ďalšom momente taktiky kontroly. Nátlaková kontrola teda slúži na vynútenie a udržanie imaginárnej mužskej autority a dominancie, o čom píšeme v tomto blogu.
* * *
Ak zažívate vy či niekto z vášho okolia násilie zo strany manžela, partnera, bývalého partnera či iného muža alebo sa vás týka problém násilia, stalkingu alebo kyberstalkingu, obráťte sa na nás. Kontaktovať nás môžete prostredníctvom linky 0911417778 (Po – Pia 9.00 – 16.00) alebo emailu alejporadenskecentrum@gmail.com. Navštívte aj našu druhú webovú stránku www.vykroctedobezpecia.sk.
Zdroj:
Evan Stark. 2023. ”Coercive Control: How men entrap women in personal life”. Oxford University Press, 2nd edition, 648 p.
