Mikromanžment v oblasti práce znamená manažérsky štýl, ktorý je toxický, neproduktívny a striktný spôsob vedenia a fungovania. Ľudia to pociťujú tak, že im napríklad šéf neustále “dýcha na chrbát” a ako neustály dohľad, kontrolu, tlak a stres. Mikromanažér je posadnutý tým, aby všetko vedel, trvá na tom, aby sa mu hlásil každý malý detail a má veľký problém s delegovaním. Jeho ego a pocit, že vie všetko najlepšie, mu bráni vzdať sa kontroly. Mikromanažment zároveň znižuje iniciatívu, čo napokon vedie k strachu zamestnancov robiť vlastné rozhodnutia. Okrem toho znižuje dôveru a je veľmi frustrujúci, neproduktívny a točiaci sa v kruhu, pretože o každom detaile sa dookola diskutuje a veci sa stále prerábajú. Častokrát vedie k vyhoreniu, demoralizácii, demotivácii a vysokej miere fluktuácie zamestnancov. V tomto prípade platí “Cieľ (teda výsledky) je dôležitejší, ako cesta” – teda opak bežne používaného „Cesta je cieľ“. Namiesto toho, aby sa manažér alebo manažérka zamerali na širší obraz a hlavné ciele, skončia zavalení množstvom malých úloh. Tí najlepší šéfovia a šéfky sú lídrami a nie mikromanažérmi. Mnoho ľudí končí vďaka mikromažmentu svojich šéfov so zhoršeným psychickým zdravím, nespavosťou, únikom k alkoholu alebo na dlhodobých PN. Mikromanažment sa vo svete práce považuje za zlyhanie.
Vzťah nie je zamestnanecký pomer, ale dobrovoľný zväzok slobodných, rovnocenných a rovnoprávnych ľudí, ktorí do neho prinášajú vlastnú individualitu so všetkým, čo k tomu patrí. Nikomu nie je prisúdené právo druhého riadiť a kontrolovať.
Nátlaková kontrola je prispôsobená konkrétnej žene spôsobom, ktorý sa zameriava na jej silné a slabé stránky. Mikromanažment je taktika regulácie toho, ako sa ženy prezentujú, správajú, vyzerajú – napríklad ako vyberajú si oblečenie, upratujú, varia, starajú sa o deti alebo ich vychovávajú, pracujú a pod. Práve v mikromanažmente každodennej životnej rutiny zo strany muža, pociťujú ženy svoj útlak najhlbšie.
Nič tak zreteľne nesymbolizuje zúžený svet, ktorý je ženám vnucovaný prostredníctvom nátlakovej kontroly, ako výber každodenného kolobehu domácich povinností. Kontrolujúci muži vynakladajú obrovské úsilie na to, aby vykorenili individualitu a autonómiu žien aj v rámci úplne bežných činností v domácnosti. Keď kontrolujúci partneri regulujú vykonávanie činností ženami, akékoľvek sekundárne výhody, ktoré ženy získavajú z ich vykonávania, sa stratia. Nemôžu si už nárokovať uznanie za svoj dar lásky alebo služby. Taktiež sa preruší spojenie týchto činností s ich pocitom vlastnej hodnoty. Mikroregulácia v oblastiach, na ktorých zdanlivo nezáleží, spôsobuje, že ženy majú pocit, že sa s nimi zaobchádza, akoby boli ničím. Degradácia žien späť do stereotypných obrazov manželky, mamy a milenky spôsobuje, že nielen domáce práce, ale aj samotná ženská identita sú niečím, čo ich skôr uväzňuje, než aby uvoľňovala ich kreativitu.
Ženy sa veľmi často pýtajú, prečo sa niektorí muži obťažujú s nátlakovou kontrolou a prečo sú takí posadnutí kontrolou všetkých aspektov života žien? Prečo tú energiu nevložia do niečoho tvorivého a prospešného?
Hoci výhody v podobe času, služby a pôžitku, ktoré muži získavajú zo služieb žien, sú dostatočne reálne, vo väčšine týchto prípadov priama regulácia toho, ako ženy vykonávajú práce v domácnosti, obvykle nepridáva žiadny úžitok k prácam, ktoré by inak ženy vykonávali samy a ktorých výkon nepotrebuje žiadne dramatické prostriedky na zásahy. Faktom je, že bezprostredný predmet alebo oblasť mikromanažmentu nie sú až tak dôležité. Omnoho väčšia je jeho úloha pri zabezpečení upevňovania všeobecnej poslušnosti a podriadenosti ženy voči mužskej autorite. Ak si muž vynucuje, aby žena robila svoju práce spôsobom, ktorý je v súlade s jeho stereotypom jej rodovej úlohy, umožňuje mu “byť mužom” tak, ako si predstavuje, že by ním mal byť alebo konať. Inými slovami, nejde o to, že muži násilne ovládajú ženy, aby ich prinútili dať im niečo, čo by inak nemohli dostať, ale o to, aby získali pre seba niečo, čo inak získať nemôžu.
Mnohí muži regulujú domáce práce, vzhľad a výkony žien preto, aby tým, že z nich urobia negatívny príklad toho, ako sa to nemá robiť, potvrdili svoju mužskú identitu. Ich identita je spojená s tým, že ženám prikazujú rituálny a rigidný spôsob, akým majú svoju prácu robiť, pričom každá zmena v rutine alebo dokonca aj drobné „zlyhanie“ v ich fyzickom svete – rozbitie riadu, zistenie, že v chladničke nie je pivo, že prehoz na posteli je „rozhádzaný“ alebo že hračky detí sú rozhádzané po byte, u nich vyvolávajú pocity paniky.
Tieto situácie môžu zájsť tak ďaleko, ako v prípade, keď mal muž pocit, že žena zanedbáva svoje “domáce povinnosti”. Mali 5 detí a on ju prinútil, aby všetky deti vzdelávala doma v rámci “domácej školy”. Keď prišiel domov, chodil z izby do izby a zbieral „nepotrebné“ hračky, knihy a nábytok (vrátane televízora), vyhadzoval ich na dvor a pálil. Jedným z jeho trestov bolo, že nechal „zmiznúť“ ich psa. Napriek vysokému príjmu trval na tom, že pomoc v domácnosti nie je potrebná. V istom momente, keď mal na účte takmer 60 000 eur, bola jeho manželka nútená predať svoje učebnice, aby mohla kúpiť mlieko. Trval na tom, že žena musí dokončiť všetky domáce práce (pranie, nakupovanie, varenie a podobne) do 17:00, aby sa mu mohla večer naplno venovať. Jeho pravidelné “čistky” hračiek a iných domácich potrieb mali za cieľ zosúladiť dvojitú väzbu, ktorú vytvoril, teda dve nezlučiteľné požiadavky, ktorým nie je možné naraz vyhovieť, takže človek zákonite zlyhá. Jeho rigidný pohľad na prácu ženy – že má variť, upratovať a byť schopná venovať sa mu večer, chcel zosúladiť s chaosom, ktorý vznikal v dôsledku jeho nátlaku, aby jeho manželka vychovávala a vzdelávala päť detí bez akéhokoľvek jeho príspevku a pomoci, čo bolo už vopred nerealistické a odsúdené na neúspech. V tomto prípade to naozaj nedopadlo tak, ako si muž predstavoval. Žena vzťah ukončila a deti sa s ním odmietali stretávať. Predstavoval pre nich obrovský stresor a teror, ktorý už nechceli mať vo svojich životoch. Keď žena riadila svoj život a život s deťmi sama bez zásahov bývalého manžela, všetko fungovalo omnoho lepšie, jednoduchšie a bez stresu.
Ak ženy robia domáce práce, chápu to ako službu, ktorú robia pre rodinu a čerpajú z toho pocit vlastnej kompetencie. Ak muži pohŕdajú touto prácou a neustále do nej autoritatívne zasahujú a regulujú ju a ešte k tomu ženy zosmiešňujú, berú im tak dobrý pocit, ktorý by z toho mohli mať.
Mikromažment, teda hyperregulácia každodenných rutinných činností, ktorá je typická pre nátlakovú kontrolu, je často maskovaný ako prejavy náklonnosti, ako napríklad keď muži žiadajú ženy, aby si nechali vypnutý telefón, keď nie sú spolu, aby „som vedel, že si tu pre mňa“ alebo sa nečakane objavujú v ich práci na ”kontrolu na mieste” a tvrdia, že im žena chýbala.
Ako sme spomenuli tu, kontrolujúci partneri vnímajú intímne vzťahy tak, že každý prejav partnerkinej samostatnosti interpretujú ako niečo, čo patrí mužovi a čo mu bolo odňaté. Aby odhalili neposlušnosť alebo nelojálnosť ženy, skúmajú akékoľvek drobné aspekty jej každodenného správania spôsobom, ktorý je neoddeliteľný od mikroregulácie. Zameriavajú sa nielen na to, kam žena chodí, ale aj na to, ako rýchlo jazdí autom alebo koľko peňazí míňa, a vstupujú do každodenných rutín spôsobom, ktorý vymazáva jej identitu a svojprávnosť. Tento typ regulácie vnáša strach dokonca aj do takých banálnych rozhodnutí, ako je to, koho sa žena opýta na cestu alebo ktorou cestou sa vráti domov. Strach napokon preniká do takmer každej situácie, kedy sa žena rozhoduje, až sa napokon samotná voľba stane desivou.
V mnohých prípadoch sa regulácia pohybuje od prehľadávania zásuviek, kabeliek, diárov alebo skríň až po sledovanie času, telefonátov, bankových účtov, používanie zariadení na určovanie globálnej polohy (kyberstalking) alebo inštalovania videokamier na sledovanie alebo monitorovanie pohybu partnerky. Sledovanie a monitorovanie žien je v násilných vzťahoch úplne bežné. V rôznych štúdiách uvádza 85 – 90 % žien, že ich násilnícki partneri monitorovali ich čas. Je to extrémne vysoké percento, čo znamená, že je to mimoriadne invazívna a extrémne častá forma kontroly a utláčania žien. Najmä v kombinácii s mikroreguláciou dodáva mikrosledovanie nátlakovej kontrole intenzitu, aká sa nevyskytuje v žiadnej inej forme útlaku.
Väčšina kontrolórov využíva na monitorovanie správania ženy počas dňa opakované „kontrolné hovory“, pričom ich takto kontrolujú napríklad aj u kolegýň a kolegov. Niektorí muži sú schopní zo svojej práce volať ženám domov alebo do práce niekoľkokrát za hodinu, pokojne aj 15 až 20-krát denne. V jednom prípade sa muž zamestnal vo firme, ktorá susedila s kanceláriou jeho ženy, aby ju mohol cez deň sledovať. V iných prípadoch, keď si žena urobí fajčiarsku prestávku, často zistí, že ich partner sedí vo svojom aute na parkovisku a sleduje ju. Niektoré prípady sú také absurdné, že pôsobia nereálne. Jeden muž “testoval lojalitu” ženy a volal jej aj počas jej jazdy do práce na bicykli, pričom mu musela vždy zdvihnúť. V jednej takejto situácii spadla a zlomila si ruku.
Štúdie uvádzajú, že 38 % mužov zatknutých za partnerské násilie priznalo, že bránili svojim partnerkám voľne prichádzať a odchádzať v každodennom živote, 58,5 % uviedlo, že bránili svojim partnerkám v prístupe k peniazom a iným zdrojom, a takmer polovica uviedla, že obmedzovali svoje partnerky tromi alebo viacerými ďalšími spôsobmi. Výskyt týchto taktík je obzvlášť významný, keď si uvedomíme, že menej ako polovica týchto mužov žila v spoločnej domácnosti so ženami, ktoré týrali.
* * *
Ak zažívate vy či niekto z vášho okolia násilie zo strany manžela, partnera, bývalého partnera či iného muža alebo sa vás týka problém násilia, stalkingu alebo kyberstalkingu, obráťte sa na nás. Kontaktovať nás môžete prostredníctvom linky 0911417778 (Po – Pia 9.00 – 16.00) alebo emailu alejporadenskecentrum@gmail.com. Navštívte aj našu druhú webovú stránku www.vykroctedobezpecia.sk.
Zdroj:
Evan Stark. 2023. ”Coercive Control: How men entrap women in personal life”. Oxford University Press, 2nd edition, 648 p.
