Znižuje sa počet prípadov násilia na ženách? Správna odpoveď je, že nikto nevie. Realitou však je, že podiel žien vystavených najzávažnejšej forme partnerského násilia zostáva nezmenený, a to z veľkej časti preto, že len malá časť zatknutých za trestné činy partnerského násilia je odsúdená za závažný trestný čin alebo uväznená.
Zdá sa, že časté násilie nízkej intenzity v rámci nátlakovej kontroly vzrástlo tak prudko, že celková miera násilia páchaného na ženách môže byť v súčasnosti rovnaká, ako pred 50-timi rokmi. Pretrvávanie nátlakovej kontroly žien ako spoločenského faktu na celom svete je výsledkom boja mužov o zachovanie a rozšírenie výhod nerovnosti medzi mužmi a ženami v osobnom živote tým, že nahrádza viacero hlasov jedinou (mužskou) autoritou. Ženy majú právo slobodne sa vyjadrovať a rozvíjať svoj život bez nelegitímnych obmedzení zo strany mužov, čo časť z nich odmieta prijať.
Aj keď sa žena rozhodne násilný a zneužívajúci vzťah ukončiť, násilie pokračuje v alternatívnych podmienkach a prispôsobením taktík, ktoré muž používa. Násilie po ukončení vzťahu – posteparačné násilie, stalking a kyberstalking sú obrovským problémom napriek tomu, že mnohé ženy sa rozvedú a fyzicky sa odlúčia od bývalého partnera. Páchatelia partnerského násilia sú „recidivisti“, ktorí naďalej prenasledujú obťažujú a ohrozujú svoju bývalú partnerku. Vzhľadom na sklon týchto mužov pokračovať v násilí, nie je jasné, prečo sa dôsledne nevyužíva najlepšia možnosť a to poskytnúť ženám podporu, zdroje, aby mohli byť v bezpečí a zároveň zabrániť alebo výrazne obmedziť prístup ich bývalého partnera k nim.
Na nátlakovú kontrolu neexistuje rýchle riešenie. To, čo musíme urobiť, je zmeniť systém, ktorý umožňuje týranie a uväznenie žien v násilných vzťahoch.
Mnohé z násilných činov, ktoré sú dôvodom na zatknutie za partnerské násilie, by boli klasifikované ako trestné činy, ak by boli spáchané na cudzích osobách. Väčšina zatknutých mužov sa podobá najhoršej triede zločincov: sú to recidivisti, svoje správanie neľutujú – a ak, tak len účelovo, alebo sa hnevajú, že ich pri tom prichytili, a po zatknutí sa často mstia, vyhrážajú alebo inak zastrašujú svoje bývalé partnerky. Veľa sériových páchateľov pokračuje v týraní ďalších žien, ktoré s nimi vstúpia do vzťahu.
Ak žena privolá políciu alebo podá trestné oznámenie, polícia obvykle reaguje na konkrétny incident – prebiehajúci, hroziaci alebo ukončený. V scenári násilia a nátlakovej kontroly je však incident zvyčajne jedným zo stoviek a volanie alebo oznámenie ženy je len posledným z nich. Je nevyhnutné, aby orgány činné v trestnom konaní boli schopné vnímať volanie ženy ako úzke okno príležitosti, ktoré je potrebné otvoriť, aby sa mohla posúdiť celá história násilia – teda všetko, čo sa stalo predtým, ako aj nebezpečenstvo, ktorému žena čelí zo strany konkrétneho páchateľa. Vtedy je možné vidieť, že ujma ženy nie je len v poslednom ohlásenom skutku, ale že je kumulatívnym výsledkom všetkého, čo v tomto vzťahu nastalo predtým. Ochrana žien je neúčinná aj preto, že sa v mnohých prípadoch posudzuje každý “incident” izolovane od všetkých ostatných v histórii páchateľa, a to aj v prípade, ak ich žena neohlásila, pretože sa bála alebo jej v tom páchateľ zabránil.
Ak sa posledný zásah vníma len prostredníctvom toho, ako bol závažný, súčasne sa tým páchateľom vysiela signál, že nižšia miera násilia na ženách je prijateľná, čo spôsobuje nárast tzv. menej závažného násilia, ktoré sa tým pádom normalizuje a bagatelizuje. Ak sa ochrana žien sústreďuje najmä na závažné útoky, ktoré majú za následok fyzické zranenia, vedie to mnohých mužov k hľadaniu alternatívnych spôsobov, ako dominovať nad svojimi partnerkami, čo je základom pre ich nasadenie nátlakovej kontroly. Samotný trestný čin týrania je „pokračujúci“, je to „priebeh konania“ realizovaný v priebehu času a kým tomu nebude zodpovedať dôsledné stíhanie páchateľov, ženy budú naďalej vystavené násiliu zo strany mužov.
Ako napísal Evan Stark, “namiesto toho, aby sme zachraňovali len topiace sa ženy a deti, je načase pozrieť sa hore riekou, na mužov, ktorí hádžu naše sestry a ich deti do vody”. Keďže sa muži „naučili“ taktiky, ktoré nasadili na podriadenie svojich partneriek, môžu sa ich aj odnaučiť. Ich ochota pre túto zmenu je však veľmi malá nielen preto, že málokedy nesú za svoje skutky zodpovednosť a sú potrestaní, ale kvôli privilégiám a výhodám, ktoré vďaka násiliu na svojich partnerkách získavajú. Muži musia prejsť od vnímania vzťahov so ženami ako príležitosti dominovať im a potvrdzovať si svoju mužskosť tým, že si ich podriadia, k prijatiu rovnocennosti a rovnoprávnosti žien ako reality, ktorú budú rešpektovať a podporovať. Znamená to, že sa vzdajú privilégií, ktoré im uchopenie moci prináša a vymenia ho za dôveru, vzájomnú podporu a intimitu, ktoré im rovnoprávny vzťah so ženou prinesie.
Komplexnosť problematiky nátlakovej kontroly zdôrazňuje potrebu ďalšieho výskumu a pochopenia jej príčin a následkov. Zásadným krokom k riešeniu tohto problému je dosiahnutie skutočnej rovnosti žien a mužov vo všetkých aspektoch života, vrátane osobného a rodinného. Zároveň je potrebné zvyšovať povedomie o nátlakovej kontrole a podporovať ženy, aby sa nebáli vyhľadať pomoc.
* * *
Ak zažívate vy či niekto z vášho okolia násilie zo strany manžela, partnera, bývalého partnera či iného muža alebo sa vás týka problém násilia, stalkingu alebo kyberstalkingu, obráťte sa na nás. Kontaktovať nás môžete prostredníctvom linky 0911417778 (Po – Pia 9.00 – 16.00) alebo emailu alejporadenskecentrum@gmail.com. Navštívte aj našu druhú webovú stránku www.vykroctedobezpecia.sk.
Zdroj:
Evan Stark. 2023. ”Coercive Control: How men entrap women in personal life”. Oxford University Press, 2nd edition, 648 p.
