2.časť

Poukazovanie na materiálny motív mužov pre násilie nie vždy ženy uspokojí a hovoria, že s určitými obmedzeniami by im dobrovoľne dali časť toho, čo si berú násilím alebo by o tom boli ochotné vyjednávať. Nerozumejú tomu, prečo muži vymýšľajú taký komplikovaný súbor pravidiel, ktorými riadia každý ich pohyb v dome a mimo neho, pričom v niektorých prípadoch sú tieto pravidlá skutočne spísané a týkajú sa úplne absurdných požiadaviek, ako sa ukladajú riady, akú dĺžku vlasov musí žena nosiť alebo kde má každá vec v dome svoje presné miesto.

V našom poradenskom centre sme riešili bizarné prípady, keď muži ženám vypracovali tieto pravidlá písomne, vyzeralo to fakticky ako jednostranne určená “pracovná náplň” a k tomu detailne premyslené bodové ohodnotenie toho, ako ich dodržiavajú. Ak sa ženy podľa mužov v niečom prehrešili, siahli im napríklad na peniaze na potraviny alebo na plienky pre deti, alebo im zobrali kľúče od auta – niekedy aj od auta, ktoré bolo výhradne majetkom ženy.

Lundy Bancroft, spresnil racionalitu nátlakovej kontroly tým, že podrobne opísal odmeny, ktoré muži získavajú z kontrolného správania ako „nafúknutú zbierku pohodlia a privilégií“, ktorá zahŕňa:

• “opojný príval moci”, ktorý poskytuje vnútorné uspokojenie;
• “dosiahnutie svojho”, najmä keď na tom najviac záleží;
• dostupnosť niekoho, na kom si môže vybíjať svoje problémy;
• bezplatnú prácu od ženy a voľný čas a slobodu pre neho;
• byť stredobodom pozornosti s uprednostňovaním jeho potrieb;
• finančnú kontrolu;
• zabezpečenie uprednostňovania jeho kariéry, vzdelania alebo iných cieľov;
• verejné postavenie partnera a/alebo otca bez jeho prispenia;
• užívanie si dvojitého štandardu, keď je oslobodený od pravidiel, ktoré sa vzťahujú na ženu.

Motív mužov pri dosahovaní osobných výhod a privilégií, ktoré im vznikajú ako priamy dôsledok nadvlády nad partnerkou, môžu byť hmotné – napríklad peniaze, práca, sex alebo čas, alebo nehmotné – napríklad bezvýhradné poskytovanie svojho času a energie v podobe osobného domáceho servisu. Muži však za tieto služby neponúkajú a nedávajú absolútne nič. Jeden muž na ženu kričal, že je „kurva“, pretože ho požiadala, aby odniesol svoj tanier do drezu.

Ženy tak mužom vynútene poskytujú peniaze, varia, robia domáce práce, starajú sa o deti bez mužovho zapojenia, poskytujú sexuálne uspokojenie, starostlivosť a sekretárske služby. V partnerových firmách vedú účtovníctvo, zbierajú účtenky, dohadujú im mu stretnutia – to všetko bez akejkoľvek odmeny. Vyzdvihujú ich lieky, kupujú im oblečenie a starajú sa mužových rodičov. Muži tiež odmietajú odísť z domu žien, ktoré s nimi ukončili vzťah a vydierajú ich napríklad tak, že odídu, až keď si žena vezme pôžičku, aby si oni mohli kúpiť auto.

Muži si okrem rôznych privilégií vynucujú od žien aj dodržiavanie rôznych viac alebo menej komplikovaných rituálov, ako napríklad prebúdzanie sa žien pred svitaním, zohriatie ich auta pred odchodom do práce alebo aby im do mobilu pred cestou vždy zadali najlepšiu trasu.

Ak muž môže ľahko získať nepodstatné veci tým, že ženu o ne požiada, prečo si to vynucuje?

Niektorí muži majú nepochybne pocit, že žiadať ženu o čokoľvek, je ponižujúce, pričom im hrozí, že by mohli byť odmietnutí. Požiadať o niečo ženu znamená aj možnosť, že muž bude odmietnutý, čomu sa chce za každú cenu vyhnúť. Ale nech už predstava priamej komunikácie so ženou vyvoláva u niektorých mužov akýkoľvek odpor alebo poníženie, hlavným dôvodom, prečo sa toľko násilníckych mužov snaží zaviesť velenie v otázkach, okolo ktorých panuje všeobecná zhoda, je to, že bez nej je nátlaková kontrola nemysliteľná. Ak nebudú ženy vytrénované a nebudú u nich posilňované návyky poslušnosti v činnostiach, ako je sex, spánok, varenie, stravovanie, toaleta a upratovanie domu, bude velenie mužov nad ženami, ako princíp fungovania ich vzťahov, sporné a spochybnené.

Keď napokon ženy vzťah ukončia, muži ich prenasledujú, a to aj pred rozvodom/rozchodom alebo po ňom. Obťažujú ich v práci; parkujú pred ich pracoviskom; držia deti ako rukojemníkov; opakovane im volajú do práce alebo domov; nechávajú im výhražné správy na mobilných telefónoch; objavujú sa v ich novom bydlisku v zvláštnych hodinách; vykonávajú pravidelné „kontroly domu“ alebo „inšpekcie“; vlamujú sa do ich bytov a domov a nechávajú svoje anonymné „vizitky“; ponižujú ich pred obchodnými klientmi, spolupracovníkmi a rodinnými príslušníkmi; prenasledujú priateľov, rodinu a deti; na facebooku predstierajú smrť ženy; rušia alebo zadlžujú ich kreditné karty, falšujú ich mená na osobných šekov, vyberajú ich bankové účty; neočakávane sa objavujú na spoločenských alebo rodinných stretnutiach; nasťahujú sa do susedného domu; zamestnajú sa na tom istom pracovisku; spontánne sa objavujú v škole alebo na futbalovom zápase detí bez predchádzajúceho upozornenia; kontrolujú ženám poštu; skrývajú sa pred ich bytmi; najímajú alebo navádzajú priateľov, aby ich sledovali alebo obťažovali. A to je len nepatrný zlomok toho, čo ženy zažívajú, keď ukončia násilný a zneužívajúci vzťah.

V oblasti násilia neexistuje väčšia výzva, ako prinútiť mužov odísť z týchto vzťahov. Keď raz zavedú svoj poriadok a dostanú ženu pod kontrolu, robia všetko pre to, aby „zostali“ vo vzťahu, hoci nie nevyhnutne v domácnosti. Privilegovaný prístup mužov k ženám je najdôležitejším vysvetlením, prečo násilie a zneužívanie pokračuje, aj keď partneri žijú oddelene.

Privilegovaný prístup odráža päť vzájomne prepojených faktorov:

• predpoklad dôvernosti;
• osobnú znalosť, ktorú dôvernosť poskytuje;
• nároky na výlučné vlastníctvo alebo „vlastnícke práva“;
• materiálne výhody spojené s vlastníctvom;
• neschopnosť vonkajších osôb účinne zasiahnuť.

* * *

Ak zažívate vy či niekto z vášho okolia násilie zo strany manžela, partnera, bývalého partnera či iného muža alebo sa vás týka problém násilia, stalkingu alebo kyberstalkingu, obráťte sa na nás. Kontaktovať nás môžete prostredníctvom linky 0911417778 (Po – Pia 9.00 – 16.00) alebo emailu alejporadenskecentrum@gmail.com. Navštívte aj našu druhú webovú stránku vykroctedobezpecia.sk.

Zdroj:

Evan Stark. 2023. ”Coercive Control: How men entrap women in personal life”. Oxford University Press, 2nd edition, 648 p.