Muži sa vydali na cestu, aby realizovali svoje individuálne ciele vo svete, nie aby sa stali kontrolórmi.
Evan Stark
Namiesto toho, aby sme sa pýtali „Prečo ženy zostávajú?“, mali by sme sa pýtať “Prečo to muži robia?”, pretože oni sú tí, ktorí vytvárajú problém.
Ľudia špekulujú o tom, aká špecifická konštelácia biológie, osobnosti, kultúry a spoločenských obmedzení vedie mužov k tomu, aby boli voči ženám násilní, prevzali kontrolu nad svojimi partnerkami a urobili si z toho svoj osobný životný projekt, a prečo to iní muži nerobia. Aké pre to existuje vysvetlenie?
Osobná povaha nátlakovej kontroly sa začína u kontrolóra, ktorého individuálne potreby sú stredobodom všetkého. Toto egocentrické usporiadanie vzťahu potom muži vytrvale vnucujú ženám. Ústredným bodom je teda partnerská dominancia.
Nátlaková kontrola má tri rozmery:
- základný súbor presvedčení a hodnôt o tom, čo znamená byť mužom a ženou v dnešnom svete;
- súbor prostriedkov, nástrojov, techník a taktík na realizáciu týchto presvedčení;
- „akčný plán“, ktorým sa tieto taktiky uplatňujú v konkrétnych vzťahoch v súlade s presvedčeniami a preferenciami páchateľa.
V mnohých štúdiách sa zistilo, že len jeden zo štyroch násilných mužov mal vážne psychické problémy, a to aj medzi opakovanými útočníkmi. Násilníci majú spoločné charakteristiky, ako je posadnutosť mocou, sexualitou, extrémny narcizmus, náročnosť, manipulácia, potreba kontroly a strach z nepriateľského vonkajšieho sveta, pred ktorým túžia po ochrane. Tieto osobnostné črty majú korene v kultúre normatívnej maskulinity než v duševnej poruche, ale majú patologické dôsledky, najmä pre ženy a deti.
Časť mužov, ktorí páchajú násilie, sa pohybuje na vysokom spektre narcizmu. Narcizmus robí z mnohých páchateľov majstrov dojmu. Majú potrebu vlastniť a partnerkinu nezávislosť si vysvetľujú ako odmietnutie. Každý náznak fyzického alebo emocionálneho odstupu považujú za hrozbu, pretože sa boja straty kontroly. Hodnoty a presvedčenia niektorých mužov vedú k tomu, aby stotožňovali svoju mužnosť so sexuálnym majstrovstvom a ženy vnímajú ako objekty, kde ho môžu preukazovať. Niektorí muži kontrolujú každý pohyb a myšlienku svojej partnerky. Ak ženy uzatvárajú priateľstvá s inými ľuďmi, vnímajú to ako hrozbu a zameriavajú sa na najmenšie náznaky samostatnosti svojej partnerky. Mnohí kontrolujúci partneri vnímajú udalosti cez svoj narcizmus a snažia sa presvedčiť okolie, že skutočnými obeťami sú oni, nie ich partnerky. Tvrdia, že sú sami týraní, a to aj po konfrontácii s dôkazmi o násilí a dôsledkoch, ktoré spôsobili. Táto taktika sa však netýka len mužov s vysokou mierou narcizmu.
Ženy hovoria príbehy o tom, že ich partneri neznesú, ak sa celý ich život netočí okolo nich a sú schopní zájsť do takej krajnosti, že ich nútia vrátiť sa do 24 hodín po operácii domov, podpísať reverz, ignorujú rady lekárov, a vyhrážajú sa, že keď okamžite nepríde domov, prídu do nemocnice urobiť scénu. Neznesú, že žena je niekde, kde nad ňou nemá kontrolu, že sa chvíľu netočí všetko okolo neho a že by si mohla od neho na chvíľu oddýchnuť.
V iných prípadoch sa muži cítia byť ohrození, ak ženy smerujú svoju energiu mimo nich do svojho rozvoja, vzdelávania a postupu v práci. V jednom prípade žena, ktorá navštevovala školu, dala manželovi večeru do rúry. Jej muža tak rozzúrila myšlienka, že škola by pre ňu mohla byť dôležitejšia ako služba jemu, že hodil večeru na zem, po návrate zo školy ju prinútil, aby ju upratala udrel ju. Potom jej prikázal, aby dala učebnicu a školské poznámky do koša a spálila ich, a nútil ju odísť zo školy.
To, čo títo muži nemohli zniesť, bolo ich chvíľkové podozrenie, že niečo z toho, čo ich partnerky robia – ako telefonujú, sedia na záchode, cvičia, čítajú si, učia sa, čokoľvek iné – je len pre ne a nie pre nich ako ich partnerov.
Psychiater James Gilligan tvrdí, že základným kameňom mužského násilia sú urážky ich „rešpektu“. Niektorí muži a časť spoločnosti ešte stále od žien očakávajú, že žena bude mužovi bude variť večeru, upratovať, poskytovať sexuálne služby a zostane doma, aby sa starala o svojho manžela.
Prakticky každý páchateľ tvrdí, že bol vyprovokovaný. Muži vysvetľujú vlastné násilie slovami ako „stratil som kontrolu“ alebo „premohla ma“ frustrácia alebo hnev. Tým však zakrývajú skutočnosť, do akej miery sú ich taktiky starostlivo vyberané s cieľom maximalizovať zisky a minimalizovať tresty, čo je vysoko účelové a zámerné správanie, teda proces, ktorý nazývame „strata kontroly na získanie kontroly“. V minulosti, kým sme sa o násilných a kontrolujúcich mužoch nedozvedeli podstatne viac z programov pre páchateľov násilia a od ľudí, ktorí tieto programy viedli – v mnohých prípadoch aj od mužov, sa malo za to, že násilní muži majú problém so sebaovládaním a hnevom a že je potrebné posielať ich do kurzov na zvládanie hnevu. Dnes už vieme, že oni sami by mohli tieto kurzy viesť, pretože nikto nevie tak dobre ovládať okolie svojimi dobre riadenými “výbuchmi” hnevu, ako oni. Hnev nie je v týchto prípadoch problém, ale riešenie. Typickým príkladom úlohy mužského hnevu pri nátlakovej kontrole je to, že funguje ako vonkajší prejav mužnosti a vlastníctva, zavádza pocit terorizmu doma a zároveň zabezpečuje nezasahovanie do jeho súkromného života.
Veľká časť taktík, ktoré muži používajú, je zrozumiteľná len ako spôsob, ktorým muži chránia svoje investície do partnerky a ako reakcia na jej pokusy vzdorovať násiliu, odlúčiť sa od neho alebo získať pomoc. Muži si uvedomujú, čo pre ženy znamená strata nezávislosti a podľa toho formujú svoje taktiky. V očakávaní, že sa žena pokúsi od neho oslobodiť alebo bude hľadať podporu, rozširujú svoju snahu o jej izoláciu a kontrolu spôsobom, ktorý sa môže javiť ako značne neprimeraný k odporu, ktorému zo strany žien v tej chvíli čelia.
Bez toho, aby sme sa zamysleli nad tým, ako vyzerá ženské konanie z pohľadu páchateľa, sa jeho konanie môže javiť ako šialené. Minimálne z ich pohľadu je racionálne. Taktický režim, ktorý muži používajú na utláčanie žien v osobnom živote, volia s očakávaním, že ženy budú klásť odpor. Preto sa často zdá byť ich správanie v niektorých chvíľach hrubo neprimerané tomu, čo je potrebné na podmanenie si vôle konkrétnej ženy. Podobne ako mužské násilie, aj odpor žien voči dominancii mužov sa v priebehu času menil tak, ako sa vyvíjala aktivita a nezávislosť žien. Aby sa súčasné ženy stali osobným vlastníctvom mužov, musí sa “moderný” muž účinne postaviť proti prúdu dejín a degradovať ženy do podriadeného postavenia, ktoré sa vďaka civilizačnému pokroku stalo zastaraným. Musí však urobiť ešte viac. Keďže ženy v liberálnych demokraciách požívajú práva a zdroje, technológia kontroly, ktorú muži vymyslia, musí byť rovnako expanzívna v čase a sociálnom priestore. To znamená, že musí obsiahnuť všetok čas a celý životný priestor ženy, v ktorom sa pohybuje alebo kde by sa mohla pohybovať, musí zasahovať do ekonomickej, politickej a sociálnej sféry, do ktorej majú ženy prístup, do ich vzdelávacieho života, na pracovisko a do ich zapojenia do verejného života. A muži to musia navyše robiť bez toho, aby na seba upozorňovali okolie a širšiu verejnosť. Páchatelia zdokonaľujú svoje taktiky na základe svojich špeciálnych znalostí všetkého, čo ženy robia – od jej zárobkov a telefonických rozhovorov, blízkych osôb, pohybu, zvykoch, zdrojoch, zraniteľnosti až po jej zdravotné problémy alebo obavy.
* * *
Ak zažívate vy či niekto z vášho okolia násilie zo strany manžela, partnera, bývalého partnera či iného muža alebo sa vás týka problém násilia, stalkingu alebo kyberstalkingu, obráťte sa na nás. Kontaktovať nás môžete prostredníctvom linky 0911417778 (Po – Pia 9.00 – 16.00) alebo emailu alejporadenskecentrum@gmail.com. Navštívte aj našu druhú webovú stránku www.vykroctedobezpecia.sk.
Zdroj:
- Evan Stark. 2023. ”Coercive Control: How men entrap women in personal life”. Oxford University Press, 2nd edition, 648 p.
- James Gilligan. 1996. „Violence: Our Deadly Epidemic and Its Causes“, New York: Grosset, Putnam Books, 306 p.
